Základné definície tzv. digital humanities, teda digitálnych humanitných vied, znejú pomerne jednoducho. Jedna z nich napríklad hovorí, že ide o skĺbenie tradičných humanitných vied s digitálnymi technológiami. Aké však boli dôvody, aby táto špecifická oblasť vedeckého bádania vôbec vznikla?
MD: Na začiatok by som chcel upozorniť na to, že pojem „digitálne humanitné vedy“, ktorý ste použili, je čiastočne zavádzajúci a nezodpovedá celkom anglickému termínu „digital humanities“ (ďalej DH), preto bude asi najvhodnejšie v nasledujúcom rozhovore používať už len tento pôvodný termín. Diskusia okolo prekladu termínu DH do jednotlivých národných jazykov pretrváva už roky, a to nielen na Slovensku, aj keď u nás je situácia o to zložitejšia, že oblasť „humanities“ delíme na sociálne a humanitné vedy, pričom anglický termín pokrýva obe. Otázky prekladu termínu sme riešili opakovane pri príprave niektorých slovenských publikácií, pričom vznikali rôzne návrhy, ako napr. „digitálne humanitné štúdiá“ alebo „digitálna humanistika“. Nepostihovali však dostatočne celú oblasť DH, a tak sa neujali. Energiu sme nakoniec venovali najmä presviedčaniu jazykových redaktorov, aby nám umožnili používať pôvodný termín.
Isté výhrady mám však aj voči slovu „veda“, resp. „vedy“ vo vašej otázke, pretože v prípade DH nejde o zakladanie nejakej novej vedy, resp. vied, ale o odlišný prístup ku skúmaniu problémov jednotlivých humanitných vied, ktorý sa opiera o stále dostupnejšie digitálne zdroje, akými sú online archívy, textové korpusy a pod. Práve neustály rast digitálnych zdrojov, zbieranie a spracovanie dát, ktorého sme svedkami v súčasnosti, je hlavným dôvodom vzniku DH. Využitie tohto materiálu v humanitnom výskume súvisí s novými metodologickými postupmi, a to tak vo fáze spracovania dátových zdrojov, ako aj vo fáze ich ďalšieho využitia a interpretácie. Správne ste naznačili, že ide o metodológiu, ktorá sa opiera prevažne o nástroje informačných technológií. Práve vďaka tomu sa DH formujú ako špecifická oblasť či pole humanitných vied, ktoré momentálne ako „big tent“ zastrešuje širokú škálu aktivít a interdisciplinárnych výskumov
AG: K prekladu problematického termínu „digital humanities“ treba dodať, že ako najvhodnejší slovenský preklad sa javí práve výraz „digitálne humanitné vedy“. Rešpektujeme potrebu budovania domácej terminológie, no bežne používame pôvodnú anglickú verziu. Okrem spomenutých sémantických nedostatkov sú dôvody pre toto rozhodnutie skôr praktické. Anglické „digital humanties“ je jednoducho kratšie a zvučnejšie, než výraz „digitálne humanitné vedy“, ktorý, aj keby sme ho inštitucionálne akceptovali, nebudeme v každodennej praxi používať pre jeho kostrbatosť a nepraktickosť. Prečo by sme mali zaviesť nejaký oficiálny termín, ktorý nebudeme používať? Veľmi podobná situácia je v nemecky hovoriacich krajinách, kde majú termín „Digitale Geisteswissenschaften“, no takisto ho v komunikácii nepoužívajú, pretože je príliš dlhý na to, aby ho vyslovili dvakrát v jednej vete. Radšej volia kratší anglický variant. To isté platí aj v Česku.
Pokiaľ ide o dôvody vzniku DH, tie boli v počiatočných obdobiach veľmi jednoduché a praktické. Už Leibniz sníval o calculus ratiocinator, pomocou ktorého by sme mohli univerzálne vypočítať všetky problémy myslenia. Motivácia prvých DH vedcov, ktorí sa orientovali v technologických procesoch výpočtových strojov, bola o niečo skromnejšia. Humanitní vedci, najmä lingvisti, potrebovali automatizovať a urýchliť časovo náročnú ručnú prácu s textovými jednotkami. Výpočtový stroj bol pre nich len pomocným nástrojom, predĺženou rukou, ničím viac. Až ďalším rozvojom počítačovej technológie a vznikom webu sa tento status zmenil a dnes digitálne nástroje ponúkajú širšie možnosti využitia, ako len šetrenie času a elementárnu automatizáciu. Budovanie medzinárodných infraštruktúr elektronických zdrojov a sofistikovaných digitálnych archívov, štandardizácia značkovania, reťazenie pokročilých výpočtových procesov, uplatňovanie učiacich algoritmov, multimedializácia, rozpoznávanie obrazu a hlasu a mnohé iné digitálne nástroje ponúkajú nové funkcie a motivácie pre riešenie problémov v humanitných vedách.
Skúsme tento nový prístup porovnať s klasickými prístupmi humanitných vied. Čo ich spája a čo odlišuje?
MD: Pokiaľ majú humanitné vedy v dnešnej (digitálnej) dobe prinášať relevantné poznatky, mali by okrem schopnosti interpretovať človeka a svet disponovať aj schopnosťou spracovávať veľké súbory dát a dešifrovať to, čo tieto dáta vypovedajú o súčasnej podobe človeka a sveta. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Poznanie vždy súviselo s informáciami, tak prečo by sme jednoducho nemohli aplikovať zaužívané postupy na väčšie množstvo materiálu?
Ako príklad si zoberme digitálne textové zdroje. Pred niekoľkými dekádami pracovali napríklad literárni vedci rádovo so stovkami textov, po vybudovaní digitálnych archívov sa počet diel, ktorými sa musia zaoberať, niekoľkonásobne zvýšil a je nepredstaviteľné, že by všetky tieto texty zvládol prečítať jeden človek. Musíme teda vychádzať z odlišných ukazovateľov než je čitateľská skúsenosť, ktorá bola okrem iného aj jedným z dôvodov, prečo „klasická“ literárna veda pristupovala k textom selektívne. Bola to literárna história, ktorá určovala, čo z literárnej produkcie je hodnotné, čo stojí za pozornosť a čo nie. V tomto duchu vznikali celé literárne prúdy a školy.
Keď hovoríme o veľkých dátach, máme na mysli to, že s neustálym rastom a archiváciou informácií sme sa dostali do bodu, v ktorom sa zmenili základné vlastnosti a vzťahy skúmaného predmetu. DH preto nestavajú svoju metodológiu na úmernosti medzi malým a veľkým, ale hľadajú nové adekvátnejšie metódy a prístupy ku skúmaniu veľkého množstva dát v jednotlivých oblastiach humanitných vied. Asi nie je potrebné zdôrazňovať, že tieto metódy musia byť digitálne. Preto výskumy, ktoré sa opierajú o dáta, umožňujú vidieť tradičné poznatky v novej perspektíve, no nemusia sa s tradičným chápaním nevyhnutne rozchádzať. Dôležitejšia je samotná zmena perspektívy, pretože práve ona umožňuje klásť si otázky a robiť výskum, aký pred nástupom informačných technológií nebol vôbec mysliteľný. Práve v tom spočíva hlavná zmena oproti tradičným prístupom.
AG: Myslím si, že najmä dnes je v domácom prostredí dôležité neustále pripomínať povahu a históriu DH, pretože niektorí autori veľmi radi prezentujú DH ako „next big thing“, teda ako niečo radikálne nové a prelomové v humanitných vedách. Toto zdôrazňovanie novosti môžeme chápať ako marketingovú stratégiu v silno kompetitívnom akademickom prostredí, ktorá prináša určité výhody a vytvára príťažlivý obraz o DH. Na druhej strane sa prikláňam k tomu, aby sme autorov, ktorí hlásajú radikálnu novosť DH, hodnotili skôr ako nevšímavých a neschopných pochopiť zložitú povahu tejto oblasti. Napokon, idea revolučnosti v súvislosti s využitím počítačov v humanitných vedách sa pravidelne objavuje už od šesťdesiatych rokov 20. storočia, čiže nejde o nič nové, ani o nič také, čo by rezolútne zmenilo podobu našich vied. Ako pedagógovia považujeme za dôležité vychovávať mladú generáciu na filozofických fakultách tak, aby si uvedomovala spletitý vývoj DH a vedela praktizovať konštruktívny a prístupný dialóg s tradičnými humanitnými vedami.
DH sa začali formovať už pred niekoľkými desaťročiami. Akými fázami vývoja odvtedy prešli? Ako sa za ten čas zmenili?
AG: Samotný termín „digital humanities“ sa začal používať asi od roku 2001, predtým, zhruba od konca šesťdesiatych rokov, sa táto oblasť nazývala „humanities computing“. Počiatky tohto typu vedeckého skúmania však siahajú do štyridsiatych rokov 20. storočia. V DH komunite panuje zhoda, že zakladateľom DH bol taliansky jezuita Roberto Busa. Ten začal v roku 1949 pracovať na konkordancii diela sv. Tomáša Akvinského, teda na abecednom zozname všetkých použitých slov, ktorý obsahuje aj údaje o tom, kde presne a v akom tvare sa jednotlivé slová nachádzajú. Splnenie tejto úlohy si vyžadovalo množstvo ručnej práce a času, preto začal Busa uvažovať o využití výpočtovej technológie. Najskôr skúšal počítacie štítkové stroje, potom magnetické pásky a elektrónkové počítače a neskôr osobné počítače. Napokon vydal celý index na CD a dnes je z neho online dostupný korpus. Na Busovom projekte dobre vidíme, ako technologický pokrok umožnil nové metodologické postupy a formy prezentácie. Toto počiatočné obdobie je typické tým, že vývoj bol limitovaný technológiami, primárnym objektom záujmu boli textové dokumenty a počítače sa chápali najmä ako pomocný nástroj. Busa inšpiroval ďalších autorov, ktorí začali testovať výpočtovú analýzu textov v štýlometrii pri určovaní autorstva a v oblasti strojového prekladu. Ďalšie obdobie, ktoré trvalo do konca osemdesiatych rokov 20. storočia, je charakteristické konsolidáciou, nadviazaním na predošlú metodiku, dôrazom na výpočtovú lingvistiku a textológiu, budovaním prvých archívov elektronických zdrojov, inštitucionálnou a personálnou stabilizáciou oblasti. Od deväťdesiatych rokov boli počítače bežne dostupné, čo spôsobilo, že výskum sa presunul z výpočtových centier na univerzitné pracoviská. Na jednej strane to prinieslo viac záujemcov a kreativity, na druhej strane dochádza k neorganizovanosti práce. Zásadnou okolnosťou bolo v tej dobe zavedenie webu, multimediálneho obsahu a štandardizácie kódovania elektronických textov, čo otvorilo oblasť ďalším vedným odborom a aplikáciám. Od začiatku milénia začalo byť pôvodné vymedzenie oblasti príliš úzke a pod novým názvom DH nachádzajú dnes útočisko veľmi rôznorodé transdisciplinárne aktivity, pracujúce s odlišnými formátmi a digitálnymi nástrojmi. História DH je pomerne zložitá, viac sa o nej dozviete v našej pripravovanej monografii.
Pred akými úlohami a výzvami DH stoja dnes?
MD: Existujú lokálne a globálne výzvy pre DH. Jednou z hlavných globálnych výziev je otázka udržania rovnováhy medzi DH a klasickými humanitnými vedami. Bolo by totiž na škodu veci, keby jedno pohltilo druhé alebo boli vo vzájomnom konflikte. Peknú metaforu na túto tému môžeme nájsť u M. Jockersa, ktorý opisuje dva rôzne prístupy k literatúre na základe rozdielu medzi ryžovaním a dolovaním zlata. Vyhľadávania v archívoch a korpusoch nám môžu pomôcť nájsť zlaté zrná, podobne ako ryžovanie zlata v potoku na Aljaške, ak však chceme nájsť zlatú žilu, musíme mať humanitné vzdelanie, aby sme ju na základe zlatých zrniek vedeli identifikovať pod nánosmi zeminy a kamenia. Ďalšia výzva je metodologická, pretože dáta, ktorými vedec disponuje, niekedy vopred ovplyvňujú hypotézy a metódy skúmania a reprezentované výsledky potom nie sú objektívne alebo sú nadinterpretované. A dôležitá úloha nesporne pripadá aj diseminácii. Najmä na úrovni jazyka je potrebné DH analýzy viac sprístupniť ľuďom mimo komunity DH, čím sa dostávame k poslednej výzve, ktorá mi v tejto súvislosti napadá, a síce k dobudovaniu infraštruktúry. Ide o potrebu zapojenia nových členov do medzinárodných zoskupení DH, akým je napríklad DARIAH (Digital Research Infrastructure for the Arts and Humanities).
Aké postavenie majú DH na Slovensku? Môžete to porovnať aj s okolitými krajinami?
MD: Situácia na Slovensku je s okolitými krajinami neporovnateľná. Slovensko zaostáva aj za krajinami V4 približne o dekádu, a to je optimistický odhad. Nedá sa však povedať, že na Slovensku neexistuje DH výskum alebo že úplne absentujú podmienky. Disponujeme čiastočne digitálnymi zdrojmi, veľa sa v tejto veci urobilo napríklad na pôde Slovenského národného korpusu JÚĽŠ SAV, kde sme obaja kedysi pôsobili. Tradícia, ktorú na Slovensku v týchto výskumoch máme, bola úzko previazaná s jazykovedou. V roku 1969 vytvoril Jozef Mistrík pomocou štítkovacieho elektrónkového počítača v Slovnafte prvý frekvenčný slovník slovenčiny s rozsahom milión slov, čo bol na tú dobu slušný a so svetom porovnateľný štandard. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v tej dobe existoval Ústav fonetiky a matematickej lingvistiky. Situácia sa však od sedemdesiatych rokov dosť zmenila a na túto tradíciu nadviazal v novom miléniu až Slovenský národný korpus, ktorý však primárne spĺňa potreby jazykovedcov. Aj v iných oblastiach než je jazykoveda existujú na Slovensku výskumy, ktoré spĺňajú DH kritériá (Filozofická fakulta UKF v Nitre, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, Ústav slovenskej literatúry SAV, Ústav archeológie SAV, Ústav hudobnej vedy SAV), problémom však je, že niektoré z nich sa k DH otvorene nehlásia a zostávajú viac-menej uzavreté v mantineloch svojich disciplín. Naším cieľom je preto vybudovať širšiu interdisciplinárnu komunitu, ktorá by sa identifikovala s DH.
AG: Keď sa pozrieme na mapu DH centier a aktivít v strednej Európe, vidíme, že Slovensko je obkolesené krajinami, v ktorých sa DH robí na špičkovej úrovni, ako napríklad v Poľsku, Rakúsku a po rýchlom raste už aj v Česku. V Maďarsku je dnes problematická situácia, no aj napriek tomu sa centrum na ELTE v Budapešti veľmi úspešne zapája do medzinárodnej DH komunity. Napokon, z ich iniciatívy vznikol DARIAH Central European Hub, do ktorého patrí aj Slovensko. U nás je situácia ešte zložitejšia. Trpíme nedostatkom personálu, či už humanitných vedcov alebo IT špecialistov, a absenciou základnej infraštruktúry digitálnych zdrojov. Okrem toho veľmi citlivo vnímame problém s akceptáciou tohto typu výskumu a zásadnú nekompatibilitu domácich grantových schém pre humanitné vedy s hybridnou povahou DH projektov. Napriek tomu sa v poslednej dobe snažíme najmä o edukatívnu činnosť v podobe prednášok a workshopov zahraničných expertov na pôde FF UKF v Nitre, priebežne publikujeme, inšpirujeme sa u zahraničných kolegov a sieťujeme domácich záujemcov. Keď sme robili prieskum o DH medzi humanitnými vedcami, boli sme milo prekvapení, že niektoré z ich projektov s prehľadom spĺňajú DH kritériá, hoci viacerí z nich nevedeli, čo to vlastne je. Toto zistenie nás presvedčilo hlavne o akútnej potrebe budovania aktívnej a žičlivej komunity.
Čo vás osobne k DH priviedlo a ako konkrétne vo svojom výskume digitálne technológie využívate?
MD: Osobne patrím medzi tie prípady, ktorých je na Slovensku väčšina – k DH som sa dostal bez toho, aby som sa o to cielene snažil. Od roku 2005 som popri doktorandskom štúdiu systematickej filozofie na FF UK v Bratislave pracoval aj v oddelení Slovenského národného korpusu, kde som sa zaoberal spracovaním textov, ich anotáciou a vyhľadávaním podľa určitých kľúčov v archíve a banke. Filozofiu a digitálne spracovanie textov som vtedy vnímal oddelene. Z dnešného uhla pohľadu by som povedal, že moja metóda bola „close reading“, čiže veľmi podrobné čítanie a interpretovanie textu, čoho dôkazom je aj moja monografia z roku 2014. Stále častejšie som sa však zamýšľal nad možnosťou disponovať korpusom filozofických textov, prípadne využiť korpus na filozofickú analýzu, ale vtedy to ešte bolo len v rovine úvah. V tom čase som na spomenutom pracovisku pôsobil spolu s kolegom, s ktorým teraz robíme tento rozhovor – a ak sa nemýlim, bolo to obdobie, keď sa Andrej začal už sám intenzívnejšie zaujímať o DH. Keď som sa potom aj ja stal odborným asistentom na FF UKF v Nitre, tak sme tieto témy stále viac rozoberali, až to dospelo do momentu, keď sme si povedali, že sa tomu začneme primárne venovať aj vo svojej vedeckej činnosti. Pokiaľ ide o môj vlastný výskum, snažím sa o implementáciu tzv. dištančného čítania (termín F. Morettiho), t. j. kvantitatívneho prístupu k textom, do literárnych a filozofických výskumov. Má to niekoľko rozmerov. Prvým z nich je, že ma po rokoch aktívneho vedeckého literárno-filozofického života zaujímajú možnosti, ako interpretovať veľké textové celky. Druhý rozmer vidím v potenciáli pre disemináciu DH, lebo na dištančnom čítaní sa dá odbornej verejnosti veľmi explicitne demonštrovať, čo sú DH. A napokon, láka ma vizualizovať text, resp. čítať ho cez grafy, mapy a stromy, t. j. robiť z textu iný typ objektu, resp. ho remedializovať napríklad na sieť vizuálnych vzťahov.
AG: K DH som sa dostal okolo roku 2014 cez Bruna Latoura a jeho projekt An Inquiry Into Modes of Existence, v ktorom chcel pomocou interaktívnej webovej platformy a kolaboratívneho spoluautorstva zachytiť fluiditu modernizácie. Tento pokus nebol podľa mňa príliš úspešný a ani nespĺňal prísnejšie kritériá DH výskumu, no zaujalo ma, ako šikovne dokázal prepojiť možnosti webového rozhrania a potenciál filozofickej komunity. Cez kritické komentáre k tomuto projektu som sa preklikal k DH stránkam, k obrovskému množstvu literatúry a fascinujúcich projektov, k atraktivite DH diskurzu, ktorý bol pre mňa v porovnaní s tradičnou akademickou praxou priam šokujúci. Niekoľko ďalších rokov som sa popri svojej disciplíne solitérne zoznamoval s touto oblasťou, čo bolo pomerne náročné, lebo v domácom prostredí som nenachádzal ochotu spolupracovať týmto spôsobom. Potom sa mi podarilo presvedčiť Mareka a sformovali sme menší tím, s ktorým fungujeme doteraz. Môj prvotný motív bol teda najmä metodologický. Priťahovala ma možnosť pomocou DH obohatiť postupy, ktorými som skúmal filozofické témy. To sa prejavilo aj v tom, že sa aktívne venujem najmä základnému výskumu, fenomému DH a jeho postaveniu v prostredí tradičných vied, jeho metodologickým a epistemologickým predpokladom. Okrem toho sa špecializujem na tvorbu digitálnych archívov a výzvou do budúcna je zvládnuť NLP v aplikácii na filozofické výskumné otázky.
Porozprávajme sa ešte o Iniciatíve za Digital Humanities na FF UKF v Nitre, za ktorou stojíte. Aké ciele si vaša skupina kladie?
MD: Cieľom Iniciatívy je zoskupovať ľudí, ktorí pracujú v oblasti DH, a tých, ktorí majú záujem a predpoklady na to, aby do svojho výskumu postupy DH implementovali. Jej založenie sprevádzala najmä snaha propagovať DH na našej domácej akademickej pôde a prinášať informácie o dianí v tejto oblasti. Chceli sme osloviť ľudí, vzbudiť ich záujem a otvoriť diskusiu o možnosti implementácie a budúcnosti DH na FF UKF v Nitre. Jadro iniciatívy tvorí tím ľudí zoskupených okolo rozvojového projektu Integrácia vzdelávania a výskumu na UKF s ohľadom na spoločenské potreby a požiadavky praxe, ktorého som na FF manažérom za oblasť DH. Vnímame sa však ako otvorené zoskupenie a za posledný rok sme implementovali do projektu dvoch nových členov. Aktívne sa zúčastňujeme na odborných školeniach, workshopoch a konferenciách najmä v zahraničí, konzultujeme svoje projekty a nadväzujeme spoluprácu. Na fakulte sme zorganizovali prednášky a workshopy, podarilo sa nám získať v rámci európskeho projektu Elexis bezplatný prístup do nástroja SketchEngine pre celú univerzitu. Na fakultnej úrovni uzatvárame memorandá o spolupráci v oblasti DH s pracoviskami v zahraničí, s centrami DH, špecializovanými pracoviskami akadémií vied, univerzitami a knižnicami, ktoré disponujú digitálnymi zdrojmi, ako aj s organizáciami zastupujúcimi jednotlivé zoskupenia DH v medzinárodnom priestore. K našim prioritám do budúcnosti patrí podpora výskumu oblasti DH a jeho implementácia v jednotlivých odboroch na FF UKF v Nitre, vzdelávanie v oblasti DH prostredníctvom workshopov a kurzov pre kolegov i študentov a v neposlednom rade projektová činnosť v oblasti DH. Verím, že tieto priority povedú k založeniu živej a fungujúcej DH komunity.
Rozhovor pripravil Dušan Teplan
